FFs

Nové Konce : "Ste späť Werner?" časť 2

1. srpna 2008 v 11:47 | Razzi
Hľadela na vojaka a čakala jeho akosi neprichádzajúcu odpoveď. Čierne veľké oči upieral raz na Laru a raz na svoju zbraň, ktorú mieril priamo na Laru. Zdalo sa, že o Larinej ponuke uvažuje, no stále jej neverí a uvažuje, či sa to oplatí. Aj tak už stratil rodinu, Seth mu ju celú vyvraždil, tak načo ďalej žiť?
Vtom sklonil zbraň a pristúpil zopár krokmi k Lare.
"Ukážte, čo je vo vás, Angličanka!" povzbudil ju milými slovami a podával jej svoj samopal.
"Vďaka. A nepotrebujem váš samopal, pane."
"Ale veď nemáte žiadnu zbraň a s tými pištolíkmi nič nezmôžete."
"Vy sa starajte o svoj arzenál a ja o svoj jasné? Určite s nimi zmôžem viac, než vy so svojím samopalom."
Spoločne vykročili do stredu maličkej miestnosti s otvorom na strope.
"Stačí, ak nájdeme rebrík, slečna."
"To nepôjde. Nemôže to byť také jednoduché. Určite tam sú pasce. Keby sa Seth dostal na slobodu a pokúsil by sa uniknúť."
Pri slove Seth sa trochu striasol pomysliac na obrovského egyptského boha, ktorý bol len neďaleko od nich.
"Navrhujem preskúmať terén tamto," riekol ukazujúc na časť miestnosti, kde bzučala voda.
"Súhlasím. Priestor by svätyni som preskúmala. Nie je tam nič, len skarabei."
Kráčali teda ku vode a Lara sa hneď osviežila na jej brehu.
"Kam teraz, slečna?"
"Na stenách je mnoho hieroglyfov. Dokážete čítať hieroglyfy?" spýtala sa ho.
"Ja? Ja nie som vykrádač hrobov, slečna. Som príslušník armády, nie archeológ!" oboril sa na ňu rozmýšľajúc ako mohla položiť tak stupídnu otázku.
"Ja len či nemáte nejaké hobby s Egyptom, viete?" povedala a šla lúštiť hieroglyfy. "Bude to trvať dlho. Možno hodiny. Je ich tu veľa."
Hodnú chvíľu lúštila starodávne symboly až po tej hodnej chvíli vykríkla : "Mám to! Musíme ísť na sever a následne zahnúť na severovýchod. Máte kompas, vojak?"
"Bohužiaľ, nie, slečna."
Lara si dala dolu batôžtek a skúmala jeho obsah. Mala v ňom malú lekárničku, štyri plné zásobníky a dva poloprázdne a už nič viac.
"Môj kompas! Musel mi vypadnúť pri páde! Musím sa vrátiť a nájsť ho!"
"To neviete určiť, kde je sever? Čo ste to za archeologičku?"
"Na to mám predsa kompas!" riekla a vykročila späť ku miestu, odkiaľ prišla modliac sa, aby tam už neboli tí slizkí skarabeovia.
Zoskočila dolu a s vytasenými zbraňami kráčala chodbou. Po skarabeoch ani stopy. Odložila zbrane a pribehla ku kope kameňov, ktorá zavalila prístup. Vtom ho našla. Kompas ležal na zemi, trochu poškriabaný, no stále funkčný. Vzala ho a šla si ho založiť späť do batôžteka, keď vtom momente sa na ňu zosypali ďalšie kamene. Lara len o vlas ustúpila a batôžtek tak ostal uväznený pod kameňmi.
Lara zanadávala a držiac kompas v rukách kráčala späť ku vojakovi.
"Prišla som o svoju výbavu. Ostali mi len zbrane s malým množstvom nábojov a kompas."
"Neschopná archeologička," zamumlal mračiac sa na Laru.
"Pôjdeme tuto, touto cestou," povedala pozerajúc na kompas a kráčajúc do hustej tmy.
Kráčali dosť dlho míňajúc ďalšie a ďalšie hieroglyfy až nakoniec prišli ku stene. Ku holej stene, ktorá im bránila v ceste ďalej.
"Čo teraz, mudrlantka?" oboril sa na ňu a opäť na ňu namieril zbraňou.
"Som si istá, že ideme správne. Len je tu menší hlavolam. Vidíte tieto kamene? To sú historické tlačidlá s názvami číslic. Je tu hlavolam a ja ho vyriešim. Otázka stála v hieroglyfoch, ktoré som čítala v hentej miestnosti."
Bleskovo stlačila tri zo šiestich tlačidiel, aby vojak nevidel, čo stlačila.
Vtom sa pred nimi zjavilo slnečné svetlo a ním osvetlený východ.
"To stačí, Croft. Vy ostávate, ja miznem. Budem jediný, ktorý unikol v Hrobky Setha a oboznámim svet s novinou, so strašnou novinou, že Lara Croft umrela zavalená pod troskami chrámu," hovorila kráčajúc dozadu k východu mieriac samopalom Lare na hlavu.
"Žijem iba raz," riekla Lara vyťahujúc pištole a strieľajúc vojakovi do nôh. Tomu sa nohy podlomili a zostal kľačajúc v mokrom piesku. Lara akrobatickým kúskom vyskočila na denné svetlo zanechávajúc vojakovi odkaz: "Na vašom mieste, by som sa pohla, pretože skarabei sa už blížia."
Vtedy sa vchod začal uzatvárať, až sa napokon zatvoril a Lara počula už len vojakov zbesilý výkrik.
Konečne bola voľná, slobodná a tešila sa na oddych, ktorý si právom zaslúži.

Nové Konce : "Ste späť Werner?" časť 1

31. července 2008 v 22:35 | Razzi
Bežala. Stále dýchajúc rozmýšľala nad skazou, ktorú za sebou zanechala. Stále celá mokrá od toho, čo hľadala Amulet pod hladinou jazierka bežala dlhou chodbou, na konci ktorej videla východ. No v tom východe niekto stál. Niekto, koho poznala a kto bol jej srdcu veľmi blízky. Aspoň donedávna.
Vtom sa chrám začal rúcať. Lara zrýchlila a rýchlym šprintom bežala uličkou, ktorá to už dlho nevydrží. Skočila. Zachytila sa posledného výklenku, ktorý ju delil od východu a od zaslúženého odpočinku, ktorý si tak priala.
"Rýchlo, dievča! Skôr než sa to tu pod tebou rozpadne!" kričal Werner prekrikujúc buchot padajúcich kameňov.
"Ste späť, Werner? Žiadny Seth?" spýtala sa len tak si visiac na výklenku.
"Niet času! Ruku, Lara! Podaj mi ruku!"
Lara váha. Sám ju chcel zabiť. Chcel zabiť jej priateľa. Videla ho umierať v Kambodži. Môže tomuto človeku veriť?
Nedonútim sa k tomu, pomyslela si a pozrela mu do očí.
"Chyť mi ruku, vytiahnem ťa do bezpečia!"
Je to dobrý priateľ. A výborný učiteľ, hovoril jej ktosi v jej hlave.
"Som rada, že vás opäť vidím, Werner."
"Nemôžem ťa tu nechať!" skríkol a vybehol z rúcajúceho sa chrámu.
"Lara Croft, nájdem ťa," povedal a bežal k džípu, ktorý stál neďaleko. Naštartoval auto a dodal: "Vrátim sa, Lara."
A už ho nebolo.
Lara dopadla na mokrý piesok a zdiaľky počula Sethove kroky a jeho zúfalé kvílenie. V úplnom tichu počula len vlastný dych a tlkot vlastného srdca. Pomalými, tichými krokmi postupovala späť ku uzatvorenému poklopu, na ktorom videla zastoknutý Horov amulet. Obišla stojan a nazrela do chodby napravo a naľavo. Obe viedli rovnakým smerom, keďže sa špirálovito točili a vytvárali kruh. Šla teda ľavou cestou a narazila na hrubé modré sklo. Za ním videla poletovať Setha, ktorý si ju našťastie nevšimol. Zrýchlila krok, pomaly bežala cez chodbu, až pred sebou začula divné zvuky. Zneli dosť záhadne a pripomínali pohyb chrobákov po kameni.
Vtom sa pred ňou objavili. Skarabei. Rýchlymi pohybmi sa rútili na Laru a ona nemala na výber, len trielila chodbou späť. Dala sa druhou chodbou a jej dych sa ozýval celou chodbou. Vpredu videla svetlo. Nanešťastie to bola len horiaca fakľa na stene. Využila kúsok svetla a zúfalo fakľu hodila po skarabeoch. Mala ich stále v pätách. Našťastie narazila na stropný rebrík, ktorého sa ihneď chytila. Unavene rúčkovala dopredu a vyšivhla sa na vrchnú plošinu. Skarabei ostali dolu pod ňou a ona unavene ležala na chladnej zemi rozmýšľajúc, či si môže trochu zdriemnuť. Nespala už ani nepamätá. Na chvíľu zatvorila oči, až pocítila chladný vánok. Prudko otvorila oči a pozrela sa smerom, odkiaľ zacítila príjemný vzduch. Na stene videla štrbinu, cez ktorú prenikalo chabé, no denné svetlo. Pribehla k stene a kopla do nej. Nič sa nestalo. Oprela sa do nej a tlačila ako len mohla. Po chvíli to vzdala na vytiahla revolver, ktorý mala schovaný v batôžteku. Trikrát strelila do steny, čím otvor zväčšila o patrný kúsok, no potom zistila, že náboje došli. Odhodila teda revolver dolu k skarabeom. Nemala už nič. Brokovnice sa zbavila už dávno, UZI mala síce u seba, no nábojov tiež nemala veľa a ostatné zbrane odhodila ešte pred brokovnicou. Akurát na vonkajších stranách stehien mala svoje verné pištole, no v nich taktiež nebolo veľa nábojov. V batôžteku síce mala zo šesť zásobníkov, no to bolo aj tak málo. Ešte niekoľkokrát kopla do steny a tá sa čiastočne zrútila. Rýchlym skokom preskočila dostatočne veľký otvor predtým, než sa vchod zavalil kameňmi.
"A vraj som už stará!" poznamenala víťazoslávne prezerajúc zrútenú stenu za sebou. Vtom začula kroky. Tasiac zbrane sa otočila a za sebou videla vojaka so zbraňou, ktorou mieril na jej hruď. Pohybom ruky jej naznačil, aby odložila zbrane.
"Počkaj. Neublížim ti. Potrebujem sa odtiaľ dostať von," prihovorila sa mu, no on len mlčky pokrútil hlavou.
"Čože? Ty sa nechceš zachrániť?"
Zagánil na ňu a riekol : "Odtiaľto niet úniku."
"Samozrejme, že máme šancu, len mi daj šancu ukázať ti to."

Nové konce : Finálny boj

30. července 2008 v 15:04 | Razzi
Vtom sa ocitla pred šikminou. Nemala na výber, musela rýchlo zastaviť Willarda. Jednoducho musela. No nechcela. Stále sa bála vkročiť na šikminu a odhlaiť tajomstvá, ktoré ukrýva miesto dopadu meteoritu. Nechcela zabiť Willarda. Neurobil nič zlé, mal len zlé úmysly. Musela tam ísť. A už sa šmýkala po šikmine dolu. Niekoľkokrát sa zaknísala a úplne dolu spadla od únavy do studeného snehu. Hrubá oranžová bunda bola celá od krvi a pôvodne biele maskáčové nohavice boli naozaj slabočervené. Zatvorila oči a spytovala sa sama seba či sa to oplatí. Nakoniec prišla k záveru, že áno a s námahou sa postavila na nohy hľadiac dopredu. Zem sa jej pod nohami trochu triasla a ona pomaličky postupovala dopredu. Zemetrasenie sa stupňovalo a spredu vychádzal odpudivý zápach čohosi, čo Lara nechcela vidieť.
Pustila sa do behu. Bežala dlhou tmavou chodbou so svetlom na konci až opäť spadla. Hlavu jej šlo roztrieštiť od bolesti. Počula hlasy všetkých, ktorých musela zabiť. Sophia, Tony, ba aj chlapík ktorý pracoval pre Sophiu. Chytila si hlavu, držala ju v pevnom stisku až napokon hlasy ustáli. Postavila sa zo zeme a uvidela Willarda ako zasadzuje Element 115 na svoje miesto. Opäť sa ozvalo zemetrasenie.
To snáď nie! pomyslela si Lara hľadiac na meteorit, ktorý sa dvíhal z temnej jamy uprostred miestnosti.
To nemôže urobiť!
Willard podozrivo skúmal jamu, z ktorej sa meteorit zdvihol a nevšímajúc si Laru skočil do tmy.
Čože?! skríkla Lara v mysli a pribehla ku jame. Žiaľ nič okrem tmy v nej nevidela. Vtedy uvidela dve žiarivozelené oči uprostred celej tmy.
"W-Willard?" ozvala sa Lara, "s-ste t-tam?"
Vtom z tmy vyletelo vlákno pavučiny, pripevnilo sa na strope a z jamy vyšiel odpudivý Willard s ôsmimi nohami a so zvráskavenou tvárou.
"Profesor, to som ja," prihovorila sa mu, no on po nej vystrelil zelenú kyselinu so zjavne vražednými úmyslami.
Lara sa naňho zachmúrila a tasila pištole. Zopár ranami ho zrazila k zemi, no určite ešte nebol mŕtvy. Ležal a zhlboka dýchal. Lara založila zbrane a skočila na rebrík lezúc na miesto, odkiaľ spadla k meteoritu. Zhora sledovala to úbohé stvorenie ako leží a zbiera sily na svoj ďalší útok. Zdalo sa, že súboj skončil, no Lare to nejako nesedelo. Zopár rán a je po ňom? Ležal na zemi a nehýbal sa. Nehybne ležal. Osem nôh sa nehýbali a telo s dvoma kanónmi namiesto rúk sa taktiež nehýbali.
Vtom sa pohol. Zdvihol nohy a postavil sa. Stále hlboko dýchal a hľadel na Laru stojacu na vrchole, vysoko nad ním. Rozmýšľala, čo urobí. Či zaútočí, či niečo povie alebo bude stáť stále na svojom mieste.
Bola stále viac nervózna a nedokázala stáť na jednom mieste. Nenápadne jednou rukou nahmatala brokovnicu, ktorú mala zavesenú na batôžteku. Tasila ju a mieriac na Willarda kráčala k okraju plošiny, na ktorej stála.
"Tak čo?" ozvala sa smerom k nemu, no zjavne jej nerozumel.
Vtom vystrelil smerom k Lare pavučiny. Uväznil ju na plošine a skočil na pavučiny, ktorú sám vytvoril.
"Úžasné, však? Čo všetko dokáže evolúcia!"
"To nie je evolúcia, Willard! To je mutácia! Nevieš to ovládať. Ani nebudeš vedieť a niekoho zabiješ."
"Budete ma musieť zabiť, Lara."
Rozmýšľala, čo povie, aby ho nerozčúlila a aby ju jediným pohybom nezhodil do zradnej jamy.
Vtom naňho vystrelila zopár brokov. Pavučina bola ale nenormálne silná a vydržala túto spŕšku olova. Willard sa zasmial a pozeral, ako si Lara nabíja brokovnicu.
"Poradím vám, Lara. Jediný spôsob ako ma môžete..."
Lara zmizla. Bežala jednou z chodieb a dolu veľkými schodmi, až sa ocitla pri kráteri. Videla Willarda, ako visí na pavučine a namiesto toho aby si vypočula, čo jej chcel povedať, tak mu na pavučiny potichu prilepila granát. Ten práve vybuchol.
Willard spadol na zem a opäť sa nehýbal.
Lara bežala chodbou a vzala nájdené Oko Izis. Neďaleko našla pohodené žezlo, ktoré patrilo Sophii. Ihneď doňho zastokla Oko a to sa rozžiarilo. Skúsila z neho vystreliť podobne ako to robila Sophia. Zo žezla vyprskli nejaké iskry a dopadli na zem. Skúsila to znova. Tentokrát jej to šlo lepšie. Strieľala po Willardovi rovnaké blesky ako on po nej. Miestnosť sa ozývala rýchlymi krokmi a bleskami.
Napokon Willard spadol na zem. Stále dýchal. Lara sa k nemu rozbehla a vo vhodnej chvíli mu Oko zabodla do hlavy. Odskočila od potvory a počkala, až zmizne. Namiesto toho, aby zmizol, tak sa rozpustil. Ostala po ňom len krvavočervená tekutina.
Lara vzala Oko Izis vznášajúce sa vo vzduchu a pozbierala ostatné artefakty. Pokojným krokom vyšla po shodoch na miesto, odkiaľ prišla a kde videla kúsky Willardovej pavučiny.
"Človek je sám sebe najväčším nepriateľom," riekla a ľahkým krokom odkráčala von.

Nové konce : Boj o Oko Izis

30. července 2008 v 13:30 | Razzi
Lara kráčala dlhým schodiskom, na ktorých vrchole boli veľké dubové dvere zdobené modernými rytinami. Ešte zopár krokov a stretne sa s tou, o ktorej všetci hovoria, že je beštia. Stále nemohla uveriť, že jedna žena dokáže vykonať také zverstvá a to len kvôli peniazom a sláve. Znetvoriť ľudí a odsúduiť ich na podzemie. To je príliš kruté. Lara by takéto niečo nikdy neurobila. No práve ona pred niekoľkými rokmi zabila hneď niekoľko ľudí. Honba za Potomkom ju stála priveľa síl a to nielen tých fyzických ale aj psychických. Bola nútená odstrániť z cesty Larsona, ktorý pôsobil tak sympaticky. Pokojne by sa s ním aj spriatelila. Ďalej ďalší dvaja z Natlinej ochranky. Tým sa chcela vyhnúť. Varovala ich. No oni si šli bezhlavo po svojom. Nemala na výber. Musela to urobiť.
Potlačila dvere a tie sa s buchotom otvorili. Pred očami sa jej objavila malebná kancelária s kvetmi v kvetináčoch a s akváriami po bokoch. Stĺpy podopierajúce strop boli podobné tým z dórskeho slohu, no podoba bola len nepatrná.
Za stolom sedela vysoká postava v čiernom hodvábnom kostýme a s blonďavými vlasmi dlžkou po ramená. Na stole pred ňou videla žezlo, v ktorom bol zasadený artefakt, ktorý potrebovala. Drobný, no nesmierne mocný. Taký krásny. Tyrkysová farba ožiarovala mierne tmavú miestnosť a pôosbila trochu omamujúco, až sa Lare chcelo spať.
"Á, slečna Croft! Predpokladám, že ste pripravená," ozvala sa Sophia priateľským tónom a s úsmevom na malej vychrtlej tvári.
"A na čo, slečna?"
"Nuž, na odber mojich kníh. Viete, s vašim životným štýlom by ste predstavovala perfektnú kampaň pre moje produkty. Len premýšľajte, nepotrebovala by ste už viac tie pochybné zbrane."
"No podľa mňa by som mala pochybnú tvár už len z vašich predošlých experimentov!"
"Mojich čo?!"
"Ach áno. Oni sú stále živý, Sophia. Žijú v metre a ani netušíte ako zúria. A chcem len povedať to, že potrebujem to Oko," riekla a natial sa po žezle.
"Ach no samozrejme," zasmiala sa a schytila žezlo, "vo vašom ďalšom živote."
A vybehla z kancelárie zadnými dverami.
Lara ostala stáť ako obarená. Neverila vlastným očiam. Odmietla jej dať svoj artefakt aj napriek faktu, že mala zbrane, ktoré by ju mohli rozmetať na kúsky. Neváhala a tasila svoje twin pistols a vybehla za ňou.
"Nikdy sa vám to nepodarí, Lara!" smiala sa stojac na druhej strane, pred veľkým ostatným drôtom.
Vtom sa vzniesla do vzduchu, preletela cez cestu plnú nabúraných áut a zastavila sa až hore na druhom mrakodrape. Vtedy po nej začala šľahať mocné zelené blesky, ktorými mohla Laru zabiť.
Inštinktívne sa schovala za budovu a obehla ju z jednej strany. Pohybovala sa potichu, no dostatočne rýchlo aby mohla uniknúť zeleným bleskom.
Vtom sa o niečo potkla a spadla na chodník, po ktorom bežala. Zranila si koleno a prederavila svoje kožené nohavice.
"Do šľaka s tebou, Sophia," zanadávala a pozrela sa, o čo narazila. Zbadala tam pohodený raketomet. S námahou si ho vzala a skontrolovala zásoby rakiet. Hlavica bola prázdna, no našťastie Lara po ceste sem našla zopár užitočných rakiet.
"Tak čo, Lara, vzdali ste to?!" smiala sa Sophia stojac vysoko na budove.
Vtedy Lara vyskočila spoza rohu.
"Zožer toto, pobehlica!" a vystrelila na ňu raketu. Tá letela priamo na ňu a trafila ju. Sophia ale zostala celá, no z tej výšky spadla dolu na zem.
"Teraz rozhodne len zotrvalosť, Lara," oznámila Sophia a tasila svoje žezlo. Celá od krvi hľadela priamo do Larinej tváre hľadajúc tam známky strachu a únavy.
"Toto ti nedarujem Sophia," odvetila pohŕdajúc jej slovami a tasila svoje pištole.
Začal sa boj. Sophia zmenila útok. Teraz nestrieľala zelené blesky, no teraz útočila samotným artefaktom, ktorý bol natoľko ostrý, že ju ním mohla nabodnúť. Lara nemala na výber. Strieľala z pištoli a skokmi sa vyhýbala Sophiinim útokom.
Napokon Sophia Laru odtlačila až ku ostatnému plotu, ku hromade havarovaných áut.
"Tak tu je koniec, Lara!" smiala sa a mávala žezlom nad hlavou vyslovujúc akési zaklínadlá.
Vtom si Lara s hrôzou všimla, čo Sophia robí. Otvárala zem pri ostatnom plote za Larou. V očiach jej videla pekelný výraz a jama sa taktiež veľmi nelíšila od pekla.
"Je mi to ľúto, Sophia," riekla Lara vystrelila na Sophiu hák a silným pohybom potiahla za lano. Sophiu to zhodilo do vytvorenej jamy, no stále sa držala jej okraju.
"Čo to robíš? Takto artefakt nezískaš! Vytiahni ma!!!" vrieskala a jej hlas sa ozýval neobývanou ulicou a jeho ozvena sa odrážala a znela v ušiach aj trikrát.
"Najprv artefakt Sophia!" kričala Lara prekrikujúc horúci vietor, ktorý vychádzal z jamy.
"Neudržíš nás obe, Lara! Spadneme obe! A tak nebude mať Oko ani jedna!"
Smiala sa nad situáciou, v ktorej sa ocitla.
"Uvedom si, že takto ma nezabiješ, Lara! Nikdy! Som nesmrteľná vďaka Oku!"
Lara vytiahla nôž a prerezala lano. Sophia vydala hlasný výkrik, ktorého ozvena tupila Larine uši ešte dlho po tom, čo bola Sophia na dne.
"Takto to skončiť muselo," riekla Lara a vtedy si všimla, že oko Izisu sa vznáša nad priepasťou a priepasť sa pomaly uzatvára.
Lara si pomaly vzala artefakt a dverami sa vrátila späť do reality cítiac sa zas ako normálny človek.

Nové konce : Boj o Infadu

29. července 2008 v 23:13 | Razzi
Poslednýkrát vystrelila z pištole. V zásobníku sa jej míňali náboje a ona bola príliš unavená na to, aby si vzala ďalší. Hľadela na úbožiaka, po ktorom strieľala. Stál uprostred plošiny v rukách mu blčali plamene a zhlboka dýchal. Svetlé krátke vlasy mal spotené a prilepené na hlave. Hľadel na zem a naozaj doslova si užíval prestávku, ktorú mu Lara dala. Lara naňho ustavične hľadela všímajúc si, že plamienky v jeho rukách síce horia, no nehoria už tak silno ako keď boj začal. Lara potichu siahla do premočeného batôžteka a vytiahla dva zásobníky, ktoré vymenila za tie vyničené. Postavila sa na nohy mieriac na chlapa až zistila, že sa plne sústredí.
"Nemusí to takto skončiť, Tony," prehovorila Lara držiac ukazovák na kohútiku pištole, ktorú stále mierila na jeho hruď.
"Snáď mám inú možnosť, Lara? Nikto ma neberie vážne, viete? Berú ma len ako blázna, ktorý si len myslí svoje. Som len obyčajný človek, Lara. Oni ma nechápu a..."
"Kto oni?" skočila mu do reči Lara a pištole založila na svoje miesta mysliac si, že sa boj skončil.
"Všetci," riekol a plamienky z jeho rúk taktiež zmizli, "nikto ma neberie vážne. Moji spojenci, priatelia, rodina a aj vy, Lara!" dodal trochu s vreskotom a opäť vyvolal plameň vo svojej ruke. "Poďme skúsiť ako odoláte tomuto, Lara" A šmáril ohnivú guľu po Lare.
Lara akrobatickým skokom doboka uskočila, tasila zbrane a zopár výstrelmi Tonyho oslepila. Opäť sa postavila a neprestajne doňho pálila svoje cenné náboje. Bez prestávky stláčala kohútiky pištolí a bežala po plošinách snažiac sa uniknúť tomuto bláznovi.
"Plamene sú všade, Lara," riekol a prestal na Laru útočiť. Ako chceš utiecť?"
Lara sa obzrela a naozaj. Všade navôkol boli plamene. Už ostala len jedna kamenná plošina a to bola len tá, na ktorej stála. Všetky sa rozpustili pôsobením horúcej teploty, ktorá na nich pôsobila. Rozmýšľajúc hľadala tie správne slová, no nevedela ich sformulovať do vety. Pohla sa kúsok doľava až pocítila čosi pod nohami. Na zemi videla dar od bohov. Pod nohami jej ležal len tak položený funkčný granát. Pomaly ho vzala a odistila. Schovala si ho za chrbát a riekla dve krátke slová: "Skap somár!" A hodila granát po Tonym.
Granát vybuchol neďaleko Tonyho hlavy, no div sa svet Tony ostal pokope. No bol zjavne nenormálne vysylený a preto klesol z levitačnej polohy na zem.
"Myslíš, že si ma dostala, však?" hovoril plytko dýchajúc a držiac ruky na hrudi. Oči mu divne svetielkovali a zdalo sa, že mu hlava exploduje.
"Musím ti povedať len jedno, mrcha, Kameň nedostaneš!"
Lara neváhala - na strope si všimla konár, ktorý istil zopár balvanov. Hodila po ňom svoj hák, ktorý sa perfektne zachytil konára a potiahla za lano. Konár nevydržal a zlomil sa. Vzápätí Tonyho zasypali asi štyri balvany a on spolu s nimi zmizol v horúcej láve.
Lara ostala sama na polorozpadnutej plošine. Tá sa o chvíľu poddá láve a bude po nej. V poslednú chvíľu si spomenula na svojich priateľov, rodinu, až sa plošina pod ňou podlomila. Lara sa prepadla do tekutiny, ktorá bola pod ňou. Otvorila oči a so šťastím v očiach zistila, že je vo vode a dolu na dne vidí žiaraci kameň, po ktorom tak bažila. Plávala teda poňho a pri ňom videla Tonyho ruku zavalenú pod kameňmi. Berúc Infadu plávala tunelom za svetlom.
 
 

Reklama